Samuel Matejka je ambiciózny mladík, ktorého kone v deviatich rokoch očarili natoľko, že sa im venuje dodnes. V rozhovore nám prezradil aký je život s koňmi, čo ho jazdectvo naučilo a čo všetko v sebe zahŕňa cesta za kariérou profesionálneho jazdca. Zaspomínal si aj na vtipný zážitok z prvých pretekov v živote, ktoré vôbec nedopadli podľa jeho predstáv.

Odkedy sa venujete jazdectvu? Čo vás k tomuto športu priviedlo?

V deviatich rokoch som bol útly chlapec a venoval som sa mnohým športom – tancu, modernej gymnastike, atletike. V tom čase mi ani nenapadlo, že kone existujú. Prišli však letné prázdniny a prihlásil som sa do denného tábora, kde bolo aj jazdenie na koňoch. Chodil som tam denne, dokonca aj cez víkend. Kone ma chytili natoľko, že som pri nich dodnes, a to už mám 23 rokov. Najskôr som jazdil len rekreačne a učil som sa základom jazdenia a správania sa ku koňom. Mojím hendikepom bolo, že som bol veľmi malý a na väčšie kone slabý. Dodnes si pamätám, ako som absolvoval prvé preteky na poníkovi menom Bubo. Prvé preteky nedopadli presne podľa mojich predstáv. Spadol som asi osemkrát a moje biele rajtky sa razom zmenili na čierne. (smiech) Časom to bolo lepšie a z každej chyby som sa poučil, vstal a išiel ďalej.

Vy sa venujete najmä parkúrovému skákaniu, prečo ste si vybrali práve túto disciplínu?

Všetky jazdecké disciplíny, či už je to parkúrové skákanie, drezúrne jazdenie, cross country – skákanie cez prírodné prekážky, alebo western, sú zaujímavé disciplíny. Odmalička ma zaujalo parkúrové skákanie, pretože sa dalo absolvovať hocikde. Prvým aspektom pri výbere je možnosť jazdenia. Pokiaľ jazdec alebo jeho rodičia nevlastnia zariadenie pre chov koní, je nevyhnutné sa prispôsobiť tomu, čo vám okolie ponúka. V dvanástich rokoch som dostal od rodičov prvú vlastnú kobylu Wavo Alexandra, ktorá mala len štyri roky. Vďaka spoločnému tréningu a rastu sme sa zúčastnili na mnohých pretekoch. Dodnes je členom našej rodiny.

Máme za sebou mnoho úspechov – niekoľkonásobný vicemajster Slovenska, dvojnásobný majster stredoslovenskej oblasti, účastník majstrovstiev Európy v kategórii juniori. O rok neskôr som kúpil nového koňa, s ktorým som skúsil aj disciplíny ako drezúra a cross country. V tejto disciplíne sme sa stali majstrami stredoslovenskej oblasti v kategórii seniori. Prešiel som si teda aj etapu drezúry, prírodného cross country, ale vrátil som sa k parkúrovému skákaniu, ku ktorému som mal vždy najbližšie.

Aká bola vaša cesta k profesionálnemu jazdectvu?

Cesta k profesionálnemu jazdeniu je dlhá a ťažká. V detstve bol aj krik a plač, hlavne keď sa nedarilo. Vyrastal som v Martine, kde sme mohli o profesionálnom jazdení pod vedením skúsených trénerov len snívať. Žiaľ, toto je aj dnes veľký problém pre deti zo stredného a východného Slovenska oproti deťom, ktoré bývajú a trénujú v Bratislave. Podmienky a možnosti sú diametrálne odlišné. Keď som začal jazdiť na koňoch, bolo to v plienkach a pokiaľ si jazdec neporadil sám, nemal trpezlivosť a štipku talentu, neuspel. Pokiaľ nemáte fundovaného trénera, je ťažké dostať sa vyššie a stať sa profesionálnym jazdcom. Aj ja sa mám stále čo učiť a s každým mojím novým prírastkom sa rodia nové skúsenosti. Som rád, že sa mi to aspoň do určitej miery podarilo.

Je to vďaka mojim skvelým rodičom, ktorí ma neustále podporujú a fandia mi. Ja im to oplácam skvelým výsledkom na pretekoch či dobre uzavretým obchodom s koňmi. Bez ich podpory by som dodnes nemal šancu sa prepracovať k jazdeniu na takejto úrovni. Podporujú ma na každých pretekoch, točia parkúry a vytvárajú podmienky pre moju prácu s koňmi. Momentálne vlastníme štyri kone, ktoré trénujem, absolvujem s nimi národné a medzinárodné preteky a následne ich ponúkam ako športové kone na predaj. Spolu s rodičmi staviame jazdecký areál, kde by som chcel v budúcnosti vychovávať kone a venovať sa mladým nádejným talentom, pretože viem, aké to bolo ťažké, keď som ja sám začínal.

Jazdectvu sa venujete už od detstva, ako sa vám podarilo skĺbiť profesionálne jazdectvo so školou či prácou?

Každé živé zviera si vyžaduje veľa času. Jazdenie na koni nie je len o jazdení, ale aj o samotnej príprave pred jazdením a po jazdení. Ak si niekto myslí, že prídete do stajne, kde máte všetko nachystané, sadnete si na koňa a idete sa s ním poprechádzať, tak tomu tak určite nie je. Od čistenia boxu, koňa, sedlania, jazdenia až po starostlivosť o koňa po práci je veľmi dlhý čas. Pokiaľ prácu s koňom robíte svedomito, jeden kôň zaberie hodinu až hodinu a pol vášho času. Pri koňoch neexistujú sviatky, dovolenky, súkromný život či voľné víkendy. Na toto všetko musíte zabudnúť, pokiaľ sa tomu chcete venovať svedomito. Všetko, čo sa robí napoly, nemá význam a odzrkadlí sa to aj na samotnej práci.

Pokiaľ som bol na základnej škole, všetky veci som stíhal tak, aby boli rodiča spokojní. Po návrate zo školy som bol pri koňoch až do večera a následne som sa venoval škole. Mal som šťastie, že mi to išlo celkom ľahko. Vo svojich dvanástich rokoch som prestúpil na gymnázium, kde to už také jednoduché nebolo, ale musel som to zvládnuť. V škole som nikdy nevynikal, ale známky som udržiaval tak, aby som bol spokojný ja aj moji rodičia. Pri tomto športe sa len ťažko dá byť v škole najlepší, keď idete napríklad na päťdňové preteky. Preto, aby som nerobil veci na polovicu, som si vybavil individuálne štúdium a myslím, že vďaka tomu sa mi podarilo zdarne zmaturovať.

Následne ma prijali na vysokú školu poľnohospodársku, kde som absolvoval prvý ročník. Už po prvom ročníku som vedel, že buď budem študovať, alebo sa budem profesionálne venovať koňom. Pri väčšom množstve koní to bez pomocného jazdca nie je možné stíhať tak, aby to bolo urobené dôsledne. Na konci prvého ročníka som preto odišiel zo školy a rozhodol som sa venovať už len koňom.

Aké sú vaše doterajšie úspechy v jazdectve? Je to pre vás momentálne živobytie alebo pracujete aj inak?

Nerád hovorím o svojich úspechoch, aj keď je to zhodnotenie vašej práce, ale po každom preteku a víťazstve prídu zasa ďalšie a treba byť vždy nohami na zemi. Mňa veľmi teší, keď vidím svoje mladé kone napredovať a vyhrávať. Vtedy viem, že práca, ktorú vykonávam je dobrá. Moje mladé kone, ktoré sa zúčastňovali na pretekoch, vždy vo svojej kategórii obstáli vynikajúco. Popri práci s koňmi som sa rozhodol rozbehnúť aj e-shop s jazdeckými potrebami. Na slovenský a český trh prinášam overené značky, ale zaradil som aj značky, ktoré roky používam a na slovenskom trhu chýbajú. Verím, že sa mi bude dariť aj v tomto smere. Okrem jazdenia, výchove koní a e-shopu sa venujem aj trénovaniu koní a jazdcov. Na ostatné aktivity mi neostáva veľa času.

Čo všetko v sebe zahŕňa príprava na jazdeckú súťaž?

Skôr, ako sa jazdec prvýkrát zúčastní pretekov, musí absolvovať množstvo jazdeckých hodín, samovzdelávania sa pri koňoch a tréningov. Musí poznať povahu, možnosti a schopnosti svojho koňa, aby na pretekoch seba a zviera neohrozil. Príprava na preteky spočíva už len v správnom výbere súťaže, výšky prekážok, miesta konania a povrchu, na ktorom sa skáče. Po nahlásení sa na preteky si musí jazdec prispôsobiť svoj program tak, aby sa on aj kôň na preteky pripravili čo najlepšie.

Zahŕňa to mentálnu a fyzickú prípravu koňa, prípravu jeho transportu, veci potrebné na pretekanie, prípravu krmiva či vitamínových prípravkov. Počas pretekov je potrebné udržiavať koňa v mentálnej aj fyzickej kondícii, k čomu slúžia práve vitamínové a doplnkové krmivá. V súťažný deň je prvoradé ranné opohybovanie koňa, následné raňajky a potom už len príprava na parkúr. Ešte pred nasedlaním koňa si jazdec musí obzrieť trasu parkúru a odkrokovať vzdialenosti medzi prekážkami. Pred vstupom do parkúru je nevyhnutné koňa zahriať a absolvovať preteky.

Koľko musí človek trénovať na to, aby sa mohol zúčastniť súťaže?

Záleží na fyzických schopnostiach a možnostiach človeka, ale aj na šikovnosti koňa. V tomto športe je dôležité, aby mal človek vyvinutý cit pre spoluprácu s koňom. Je to častá otázka začiatočníkov, ktorí sú nedočkaví, a niekedy sú ich ambície postavené nad ich možnosti alebo nad možnosti koní. Dnešní konskí nadšenci a ich rodičia si myslia, že stačí kúpiť kvalitného koňa zo zahraničia a dieťa už môže vyhrávať preteky. To je veľmi zlá cesta.

Aj ten najlepší kôň vie pracovať len tak, ako ho človek učí. Ak neskúsený jazdec dostane dobrého koňa, nikde nie je zaručené, že kôň bude kvalitne fungovať dlhodobo. Kôň pracuje tak, ako ho jazdec vedie. V tomto športe je dôležitá chémia medzi jazdcom a koňom. Takisto rozhoduje vek koňa a jazdca. Ak máte priemerného koňa a ste ochotný trénovať a pracovať na sebe, nie je vylúčené, že môžete ísť do roka na preteky. Kôň si musí vytvoriť dôveru v jazdca.

Akým spôsobom si jazdci vyberajú kone na súťaže? Súťažili ste vždy na jednom koni alebo ich bolo viac?

Pri kúpe sa vždy na koňa pozerám ako na zviera, ktoré má v budúcnosti slúžiť inej osobe. Pre mňa je veľmi dôležitá jeho povaha a ochota pracovať. Malý temperament je tiež k dobru a keď sa k tomu pridá schopnosť, je to najlepšia kombinácia na kúpu a následne úspešný predaj koňa. Profesionálny aj rekreačný jazdec by mal mať z jazdenia radosť, nakoľko si tento šport okrem času vyžaduje aj nemalé finančné prostriedky. Spokojnosť s koňom je na prvom mieste. Pri výbere koní na preteky prihliadam na schopnosti koňa, terén a náročnosť parkúru, ktorú musí kôň zvládnuť. Na niekoľkodňové preteky je dobré ísť s viacerými koňmi. Ja sám na preteky beriem vždy dva až tri kone. Pokiaľ máte pomocníka, dá sa zvládnuť aj väčšie množstvo koní. S každým koňom môžete počas jedného dňa na národných súťažiach absolvovať dvoje preteky, no na medzinárodných len jedny.

Aký je rozdiel v starostlivosti o závodného koňa v porovnaní s tým, keď sa človek jazdeniu venuje iba rekreačne?

Je v tom veľký časový, materiálny, ale aj finančný rozdiel. Rekreačné jazdenie ponúka možnosť prenajať si koníka a ísť si zajazdiť za nejakú hodinovú sadzbu. O nič iné sa nestaráte. Potom je možnosť, že majiteľ areálu má svoje kone, ktoré dá do prenájmu a vy sa o koníka staráte. Znamená to, že platíte prenájom boxu, stravu pre koňa, ošetrenie, kutie a podobne. Najnáročnejšou skupinou na čas a financie je vlastniť svojho koňa. Okrem vstupnej ceny za koňa, čo nie je malá suma, platíte ustajnenie, stravu pre kone, podkúvanie, zubára, vitamíny, doplnkové krmivá, očkovania, ošetrenie. Keď chcete s koňom pretekať, vyžaduje si to patričnú výstroj, prívesný vozík a silné auto, s ktorým koníky potiahnete. A to ešte nehovorím o výstroji pre jazdca.

Čo pre vás kone a jazdectvo znamenajú? Čo vás to v živote naučilo?

Život s koňmi ma maximálne napĺňa. Pre mňa sú kone životnou cestou. Nie je síce ľahká, ale čo je dnes ľahké? Kone ma naučili dochvíľnosti, zodpovednosti, disciplíne a rešpektu. Stali sa súčasťou môjho života. Bez koní by som si môj život nevedel predstaviť.

Foto: Vivien Šestinová

Zdroj: rikikimagazin.sk